PROBLÉMOVÉ SPRÁVANIE DETÍ – PRÍČINY VZNIKU A KLASIFIKÁCIA PORÚCH SPRÁVANIA V spoločenskej praxi sa môžeme stretnúť s rozličnými podobami nežiaduceho alebo deformovaného správania detí, mládeže a dospelých.
Správanie, tento pojem vyjadruje psychologický slovník ako pojem všeobecný, nie úplne ujasnený – pokrývajúci činnosť aktivity, odpovede, reakcie, pohyby, procesy, operácie, atď. alebo ako merateľnú odpoveď organizmu. Správanie môže byť s ohľadom na vek a situáciu považované za primerané, alebo neprimerané. Z hľadiska sociálnej interakcie sa za primerané alebo žiaduce označuje také správanie a jednanie, ktoré je v súlade s normami určitej kultúry a spoločnosti a zodpovedá očakávaniu iných ľudí. Správanie, ktoré je výrazne zamerané na rozvíjanie sociálnych vzťahov a kooperatívnej orientácie, sa nazýva prosociálne správanie. Poruchy správania sú charakterizované opakujúcim sa a trvalým obrazom asociálneho, agresívneho a vzdorovitého správania. Ak je takéto správanie u daného jedinca extrémne, malo by porušovať sociálne očakávanie primerané veku a preto byť závažnejšie než obyčajná detská nezbednosť alebo rebelantstvo v adolescencii. Ojedinelé disociálne správanie alebo kriminálne činy nie sú samé o sebe dôvodom pre túto diagnózu, ktorá vyžaduje, aby charakter takéhoto správania bol trvalý. Poruchy správania môžu v niektorých prípadoch viesť k disociálnej poruche osobnosti. Poruchami správania sú: • správanie odlišné pre svoju nápadnosť, neprimeranosť, alebo bizarnosť – toto správanie sa často hodnotí ako psychická porucha, • správanie neprispôsobivé, ktoré vyjadruje odmietanie alebo nevyhovenie, nespoluprácu alebo neposlušnosť – toto správanie je vyvolané predovšetkým poruchou vzťahu medzi rodičom alebo vychovávateľom (učiteľom) a dieťaťom, • správanie chybné, neprijateľné, v rozpore s normami správania daného spoločenským očakávaním. U všetkých detí sa niekedy vyskytnú neprimerané prejavy správania. Základným rozdielom medzi deťmi s poruchami správania a deťmi, ktoré majú správanie v norme, je miera, trvanie a stupeň nežiaducej aktivity (správania). Rozhodujúca úloha na pôvod vzniku porúch správania sa pripisovala nesprávnym výchovným vplyvom prostredia, najmä rodiny, až po prílišné zdôrazňovanie dôležitosti genetických faktorov. Vývin jedinca prebieha v takej úzkej vzájomnej súčinnosti činiteľov vnútorných a vonkajších, že ich podiel na výslednom správaní sa ani nedá zistiť. Spomedzi endogénnych činiteľov sú uvádzané predovšetkým povahové črty, temperament, drobné poškodenia mozgu a nerovnomerné dozrievanie jednotlivých mozgových oblastí. Pod činiteľmi prostredia sa rozumejú hlavne rôzne faktory rodinného prostredia, pretože rodina má na socializáciu dieťaťa rozhodujúci vplyv a tiež môže byť zdrojom porúch správania. Vzťah rodiny k poruchám správania u detí je veľmi variabilný, často podmienený a závisí od týchto faktorov: – absencia otca alebo matky, – konflikty medzi rodičmi, – nevyvážené súrodenecké vzťahy, – narušené správanie u rodičov – rodičovská hostilita, odmietanie, abúzus alkoholu či iných drog, – nejednotná alebo extrémne voľná disciplína. Negatívny vplyv rodinného prostredia je najvýraznejší od 8. – 9. roku, potom klesá. Hoci je rodina pre dieťa prostredím primárneho vplyvu, zo zreteľa nemožno vynechať vplyv rovesníkov, širšieho okolia a masovokomunikačných prostriedkov a samozrejme kolektívneho zariadenia. Niektoré poruchy správania sú lepšie identifikovateľné než iné. Existujú dve hlavné kategórie porúch správania: – poruchy správania, ktoré provokujú konflikty s prostredím, – poruchy správania, ktoré sa prejavujú ako osobnostné poruchy. Žiaci s poruchami správania často mávajú problémy v učení, ktoré sa môžu prejaviť ako kognitívne poruchy, ako deficit pri nadobúdaní školských vedomostí: – poruchy správania orientované extrapersonálne, – poruchy správania orientované intrapersonálne. V minulej časti článku sme si povedali čo to o poruchách správania a niektorých ich príčinách. V dnešnom pokračovaní by sme si predstavili konkrétne prejavy porúch správania, ktoré sú typické pre predškolský a mladší školský vek. Hyperaktivita Častým problémom sú nadmerne živé – hyperaktívne deti. Tieto deti sú nápadné hlavne motorickým nepokojom, nesústredenosťou a mnohovravnosťou. Sú v neustálom pohybe, nevydržia pri žiadnom zamestnaní, vyrušujú ostatné deti, upútavajú na seba pozornosť. Nakoľko sa hyperaktivita často viaže s deficitom v oblasti pozornosti, Americká psychologická asociácia (Haring, Mc Cormick, 1984) ju nazvala AD/HD (attention deficit / hyperactivity disorder). Mnohé z detí s AD/HD vykazuje tiež agresívne prejavy, výukové ťažkosti, rôzne neurologické poruchy (ĽMD, poruchy koordinácie pohybov, narušené reflexy) a poruchy v oblasti vizuálno-motorickej percepcie. Výskyt je častejší u chlapcov (na 4-7 chlapcov s takýmito ťažkosťami pripadá približne 1 dievča). Príčinami instability môže byť nepokojné rodinné prostredie, zmeny a nepravidelnosti v životnom režime a ochorenie. Sem patria deti, u ktorých sa vyskytli komplikácie pri pôrode, prípadne počas tehotenstva matky, či závažné ochorenia alebo úrazy v rannom veku (od 3 rokov života). Nemožno nespomenúť vrodené dispozície často zdedené po rodičoch, aj keď sa u nich samých v dospelom veku výrazne neprejavujú. Hypoaktivita Dieťa málo pohyblivé, pasívne – hypoaktívne je presným opakom predošlých detí. Býva ľahostajné, málovravné, málo priateľské, pasívne, s prevahou útlmových prejavov. Zvyknú sa u neho objavovať aj výbuchy zlosti, lebo býva terčom posmechu ostatných. Tieto deti sú pomalé, neobratné, nezhovorčivé, vydržia dlho v nečinnosti, do ničoho sa nepúšťajú. Väčšinou pôsobia ako bezproblémové poslušné deti. Dokonca niekedy pôsobia dojmom zaostalého dieťaťa. Príčinou bývajú výchovné chyby, ale aj ľahká forma perinatálnej encefalopatie so zníženým svalovým napätím, nedostatočnou pohybovou koordináciou a zníženým kinestetickým vnímaním. Neposlušnosť a vzdorovitosť Príčinou neposlušnosti a vzdorovitosti môže byť: – nesprávna výchova (rozmaznanosť, prísnosť, nedôslednosť), – iný škodlivý vplyv prostredia (zlý vzor, hádky), – vrodený sklon (neschopnosť prispôsobiť sa), – patologický stav (encefalopatická porucha osobnosti, psychopatia). Za chorobnú neposlušnosť a vzdorovitosť sa považuje pretrvávanie tejto vývinovej fázy v ďalších rokoch, alebo vznik nemiestnych prejavov (dieťa odmieta zo vzdoru jesť a piť, máva záchvaty zlosti, kope okolo seba, a pod.) Medzi deťmi mladšieho školského veku sa vyskytujú aj také, ktoré sa dopustia krádeže. Zriedkavejším javom je nutkavé kradnutie – kleptománia. Hanblivosť a uzavretosť Na hanblivosť a uzavretosť dieťaťa môže mať vplyv nedostatok sociálneho tréningu, určitá izolácia od vrstovníkov, spôsob života rodiny a v neposlednom rade aj typ osobnosti. Agresivita Agresivitou nazývame každé zámerné konanie, ktorého motívom je – otvorenou alebo symbolickou formou – spôsobiť niekomu alebo niečomu škodu, krivdu, alebo bolesť. O agresivite začíname hovoriť vtedy, keď je dieťa schopné hodnotiť dosah svojho jednania aspoň čiastočne, alebo keď ubližuje úmyselne a pociťuje radosť z ničenia a z cudzej bolesti. O agresivite začíname hovoriť až v predškolskom veku, u mladších detí ide častejšie o fyziologickú aktivitu. U detí predškolského veku je agresivita impulzívneho charakteru – fyzická – príznačná skôr pre chlapcov (bitky, údery, sácanie, ťahanie, zápasenie, obťažovanie), zatiaľ čo u dievčat skôr verbálna (posmievanie sa, nabádanie k bitke). Klamstvo a detská lož O klamstve hovoríme vtedy, ak dieťa je schopné rozlišovať medzi pravdou a nepravdou a uvedomuje si výhody pri praktizovaní nepravdy. Príčiny detského klamstva môžu byť: -nedostatočná výchova (detské omyly a nepravdy prerástli v lož), – zlý výchovný vzor (i vychovávateľ musí dávať pozor na tzv. spoločenské lži napr. pri návštevách a pod.), -psychická porucha – pseudologia phantastica, tzv. bájivá lož, kedy si postihnutí jedinci vymýšľajú zložité deje, ktorým sami veria. Výbuchy zlosti Výbuchy zlosti sa často vyskytujú medzi 2. a 4. rokom, keď sa dieťa do istej miery obmedzuje výchovnými zásahmi a nedokáže sa s tým pokojne zmieriť. Niekedy dochádza k výbuchom zlosti u pasívnych detí, ktoré boli svojim okolím dlho dráždené. Prechodné výbuchy hnevu môžu byť znakom nepríjemných pocitov dieťaťa, ktoré ešte nedokáže samo opísať a upozorniť na to rodičov, ako napr. svrbenie, chvenie sa a iné príznaky senzitívneho dráždenia. Detský strach – bojazlivosť Na vznik porúch správania môže mať vplyv prežívanie úzkosti a strachu. Detský strach – bojazlivosť sa vyskytuje častejšie u mladších detí, pretože takéto dieťa nevie dobre zhodnotiť niektoré javy a situáciu. Deti si neraz vo svojich predstavách pretvoria svoje životné skúsenosti na nové, fantastické až desivé obrazy. Strach sa môže vyskytovať vo viacerých formách, napr. ako agarofóbia (strach z priestoru), klaustrofóbia (strach z ohraničeného priestoru), strach z tmy, zo zvierat, atď. U detí predškolského veku sa môže vyskytovať aj separačný strach, to znamená strach z odlúčenosti a osamelosti. Strach vyvolávajú aj nevhodné programy v televízii, konfliktné vzťahy, úzkostlivá výchova a tiež môže byť strach dôsledkom psychickej lability. Mnohé strachové reakcie súvisia so zlou adaptáciou na nové prostredie a miznú postupne, pomalým prispôsobením sa na ne. Detská neuróza Pri neuróze ide o funkčnú poruchu centrálnej nervovej sústavy, ktorá sa prejavuje poruchami adaptácie jednotlivca na prostredie (najmä sociálne), ako aj poruchami najvyššej regulácie a koordinácie somatických a vegetatívnych funkcií. Detská neuróza často býva označovaná ako emocionálna porucha. Vznik detskej neurózy môžeme pozorovať okolo 4. a 6. roku života dieťaťa. Neurotické a emocionálne poruchy, sa prejavujú často u tých detí a mladistvých, ktorí majú vo svojej skúsenosti zakotvený silný pocit nebezpečenstva. Majú strach vystupovať pred kolektívom, pôsobia navonok ustrašene a utiahnuto. Často majú tendencie izolovať sa od spoločnosti. Medzi najčastejšie prejavy neurózy sa uvádza nechutenstvo, ktoré vzniká vplyvom nesprávnej výchovy v rodine, alebo môže vzniknúť i v období adaptácie dieťaťa na kolektívne zariadenie. Obhrýzanie nechtov a cmúľanie prstov sú mimovoľné pohyby, ktorými dieťa nevedome uvoľňuje svoje napätie. Mimovoľným pohybom je aj tik. Tento neurotický symptóm je vlastne neuvedomený, nutkavý pohyb niektorého svalu, napr. žmurkanie, mykanie plecom, ústami, pokašlávanie, vzlykanie a pod. Zajakavosť Ide o neurotickú reakciu vznikajúcu na konštitucionálnom podklade, ktorá sa prejavuje na koordinácii reči. Zajakávanie môže byť vyvolané úsilím rýchle a odrazu vyjadriť svoje myšlienky, ale môže byť aj prejavom hlbších emocionálnych porúch. Príčinou môže byť prísna výchova, strach, zľaknutie alebo precvičovanie ľaváctva. Enuréza Pomočovanie by sa po 4. roku života dieťaťa nemalo vyskytovať. Ak k pomočovaniu dochádza častejšie, stav si vyžaduje odborné lekárske a psychologické liečenie. Príčiny sú rôznorodé, vyplývajúce z konfliktov v rodine, z nesprávnej výchovy, prípadne z nevyriešených problémov v materskej alebo základnej škole. Len zriedkavo je príčinou infekcia močových ciest, alebo iná orgánová porucha. Príčinou ojedinelej enurézy môže byť nadmerné vzrušenie alebo strach. K neurotickým prejavom patrí aj mutizmus, čo je náhla strata schopnosti slovného vyjadrovania sa po silnom, otrasnom zážitku alebo po duševnom úraze (traume). Choroba a rekonvalescencia Do skupiny detí, ktoré potrebujú zvláštny výchovný prístup patria aj deti, ktoré sú choré alebo v rekonvalescencii. V období fyzického (aj psychického) oslabenia sa pomerne často vyskytujú aj u predtým bezproblémových detí poruchy správania. Ako príznak blížiaceho sa ochorenia možno u dieťaťa pozorovať nechutenstvo, pasivitu, malátnosť, mrzutosť a pod. Tiež v stave rekonvalescencie môžeme u dieťaťa pozorovať fyzické zmeny (únava, nechutenstvo, znížená výkonnosť) aj zmeny psychické (pomalšie myslenie, nesústredenosť). Dieťa je náladové, plačlivé, chová sa podráždene. Pre celkovú slabosť nervovej sústavy a organizmu sa dieťa nevie ovládať, má impulzívne správanie. Chýba mu vytrvalosť, každá prekážka ho znechutí a odradí od činnosti. Chronické ochorenia Chronické ochorenia predstavujú pre dieťa dlhodobú záťaž. Deti s epilepsiou bývajú viac unavené, apatické, s oslabenou pozornosťou a pamäťou. Srdcové ochorenia sprevádzajú stavy úzkosti a strachu. Pri cukrovke zmeny hladiny cukru v krvi môžu mať za následok zvýšenú dráždivosť, poruchy pozornosti a pamäti. Endokrinné ochorenia môžu zasa sprevádzať zmeny reaktivity (to znamená zvýšenie aktivity, alebo celkový útlm). Kožné ochorenia majú za následok podráždenosť a nepokoj dieťaťa, niekedy aj pocity hanby a menejcennosti. Najčastejšie vyskytujúcim sa ochorením je astma, ktorú sprevádzajú stavy úzkosti, strachu a depresie, niekedy aj nadmerná sebakontrola a potlačovanie prirodzených prejavov aktivity.
V poslednej časti našej rozsiahlejšej rozpravy o problematike správania detí by sme sa chceli venovať tematike prevencie porúch správania a ponúknuť všetkým, ktorí prichádzajú do kontaktu s problémovými deťmi niekoľko tipov, rád, odporúčaní k tomu, ako by sa dali poruchy správania zmierniť, odstrániť, prípadne ako pristupovať k týmto deťom a pracovať s nimi.
V prípade porúch správania detí je kladný dôraz na ich prevenciu alebo aspoň na včasné podchytenie a nápravu v ranných fázach ich rozvoja. Ide o pedagogické, psychologické a sociálne pôsobenie, ktoré by eliminovalo, či obmedzovalo vplyv rizikových faktorov a prispievalo k pozitívnemu rozvoju detskej osobnosti.
Prevenciu možno rozdeliť na primárnu a sekundárnu, pričom primárna prevencia je vždy efektívnejšia, lacnejšia a často bezbolestnejšia, než prevencia sekundárna či dokonca terciárna, súčasná situácia si vyžaduje najmä riešenie už vzniknutých porúch správania. Primárnu prevenciu možno charakterizovať ako aktivity zamerané proti vzniku porúch správania. Jej ťažisko spočíva v rodinách, školách, ďalších organizáciách mimoškolského charakteru (kluby, domy detí a mládeže, športové a záujmové krúžky). Realizátormi sú rodina, škola, mimoškolské zariadenia, masmédiá a iné inštitúcie. Primárna prevencia je veľmi dôležitá v ľudskej spoločnosti a jej význam by sa nemal podceňovať, lebo čím lepšia, kvalitnejšia bude primárna prevencia, tým menej bude potrebná prevencia sekundárna, ktorá sa zaoberá už priamo rizikovými deťmi a skupinami osôb, u ktorých je predpoklad nežiaduceho správania a výskytu sociálne patologických javov. Cieľom je včasné vyhľadanie problému a jeho riešenie. Táto forma je zameraná aj na potenciálne ohrozené deti. K sekundárnej prevencii sa zriaďujú Strediská výchovnej starostlivosti pre deti a mládež, ktoré poskytujú okrem ambulantnej a internátnej starostlivosti aj poradenské služby. Tento druh prevencie sa niekedy nazýva aj selektívna prevencia, pretože sa cielene zameriava na vybranú skupinu s vyššou mierou rizika. Realizáciou tejto prevencie sa zaoberajú špecialisti a odborníci prostredníctvom psychologických, zdravotníckych, sociálnych a výchovných inštitúcií.
Viacero odborníkov v tejto oblasti uvádza, že podporný a ochranný vplyv má predovšetkým fungujúca rodina, ale môže ho mať aj škola či ďalšia inštitúcia. V rámci prevencie je dôležité aj to, aby sa najprv na základe odbornej diagnostiky žiaka zistilo, či sa o poruchu správania vôbec jedná. Preto je potrebná dôkladná analýza jeho rodinného prostredia, sociálneho zázemia, vzťahu k okoliu, k spolužiakom a v neposlednom rade tiež hodnotenia jeho výchovno -vzdelávacej činnosti v danej škole. Dôležitým momentom a faktorom v tomto smere je spolupráca triedneho učiteľa, výchovného poradcu, koordinátora prevencie, sociálneho pedagóga, školského psychológa a rodičov, ktorí spoločne hľadajú efektívne postupy a spôsoby, ako jednotlivé situácie riešiť.
U žiaka s problémom v správaní vedú k náprave cielené pedagogické opatrenia v rámci systému a prostredia školy, v systéme a prostredia triedy, v plánovaní výučby, vo využívaní rozličných pedagogických metód priamo vo výučbe. Špeciálne pedagogickými metódami pomáha pedagóg kompenzovať (prekonávať nedostatok) nežiaduceho správania žiaka. Hľadá a ponúka žiakovi iné spôsoby správania, ktoré by mu súčasne umožňovali primerane napĺňať jeho potreby.
Spolupráca školy s odborníkmi v oblasti prevencie je nevyhnutná, pretože aktivity školských odborníkov ako sú koordinátor prevencie, psychológ, špeciálny a sociálny pedagóg nie sú často dostačujúce na vyriešenie konkrétnych porúch správania a výchovné pôsobenie na deti a mládež si mnohokrát vyžaduje oveľa náročnejšie kroky, než len prácu na úrovni danej školy. Veľkú zásluhu má na starostlivosti o deti a žiakov s poruchou správania a s rizikom správania Centrum pedagogicko-psychologickej poradne /CPPaP/. CPPaP rieši problémy spojené so psychologickými a sociálno-pedagogickými aspektmi vývoja dieťaťa. Ich hlavnou úlohou je diagnostika, ktorá zisťuje príčiny problému v živote dieťaťa a v jeho osobnostnom a vzdelanostnom vývoji. Poradne taktiež ponúkajú pomoc rodičom, odbornú konzultáciu deťom a mládeži, učiteľom, zaisťujú psychoterapeutickú starostlivosť a tréningové programy pre žiakov s poruchami správania. Svoju pozornosť venujú aj rodinám, ktoré sa nachádzajú v ťažkých životných situáciách a deťom so zhoršenou sociálnou adaptáciou.
Spolupráca škôl s odborníkmi je veľmi rozsiahla a potrebná pre zvyšovanie efektivity prevencie. Spomínané inštitúcie neustále prinášajú nové informácie a poznatky, zapájajú žiakov do rôznych aktivít, venujú im pozornosť a svojou činnosťou a láskavým prístupom tak na požadovanej úrovni prispievajú ku konečnému vyriešeniu ich problémov. Prevencia porúch správania je proces, ktorý by sa mal uskutočňovať v podmienkach spolupráce so školou, pretože práve ona je často prvou inštitúciou, ktorá eviduje začínajúce problémy u žiakov.
Na Slovensku existujú dva typy špeciálnych výchovných zariadení. Jedná sa o zariadenia výchovnej prevencie a zariadenia náhradnej výchovy. Medzi zariadenia výchovnej prevencie patria: Centrum výchovnej a psychologickej prevencie, Liečebno – výchovné sanatórium a Diagnostické centrum.
Centrá výchovnej a psychologickej prevencie sa snažia systémovo pôsobiť na osobnosť dieťaťa a jeho sociálne prostredie (rodinu, školu, kamarátov). Súčasťou sú aj letné tábory pre deti s poruchami správania. Dieťa navštevuje toto zariadenie so súhlasom rodiča alebo zákonného zástupcu.
Liečebno-výchovné sanatórium sa zameriava na diagnostikovanie a nápravu porúch učenia, porúch aktivity a pozornosti, rozvoj schopností a reedukáciu niektorej z foriem závislostí vrátane prevencie ich vzniku. Organizuje aj záujmovú činnosť detí so zreteľom na ich vek, potreby, záujmy, či na budúce povolanie. Liečebno – výchovné sanatórium je zariadenie pobytové alebo denné. Rodičia a deti sa na pobyte finančne podieľajú tým, že hradia stravnú jednotku a iné poplatky podľa konkrétneho zariadenia a potrieb dieťaťa ako napr. vreckové, lieky, cestovné a pod.
Diagnostické centrum prijíma deti a mládež na dvojmesačné až trojmesačné pobyty na základe súdneho rozhodnutia alebo žiadosti zákonného zástupcu. Ich úlohou je komplexná psychologická a špeciálnopedagogická diagnostika, stanovenie prognózy a vhodných výchovných postupov. Zaoberajú sa týranými alebo zanedbanými deťmi, deťmi odobranými z nefunkčnej rodiny, s poruchami správania ako je napr. delikvencia, narkománia či predčasné sexuálne správanie.
Druhý typ špecializovaných výchovných zariadení tvoria zariadenia náhradnej výchovy – Reedukačné centrum. Zameriava sa na reedukáciu sociálne, mravne a emocionálne narušených detí, u ktorých boli zistené také nedostatky ako v sociálnej prispôsobivosti, v osobnostných vlastnostiach a charakterovom vývine, že ich výchova a vzdelávanie v iných zariadeniach alebo v prirodzenom rodinnom prostredí by neviedli k náprave. Reedukačné centrá sa delia na Reedukačné domovy pre deti, Reedukačné domovy pre mládež a Zariadenia pre matky s deťmi.
Všetky vyššie spomínané zariadenia plnia veľmi dôležitú úlohu v rámci výchovnej prevencie a intervencie detí a mládeže.
Kľúčové slová: prevencia, primárna a sekundárna prevencia, zariadenia výchovnej prevencie, zariadenia náhradnej výchovy, rodina, rodič, škola.